Žitný ostrov

 Žitnoostrovské mlyny    

     Vodné mlyny predstavujú neodmysliteľnú súčasť žitnoostrovských dejín. Ich existenciu umožňovali predovšetkým prírodné, hydrogeografické a hospodárske pomery vytvorené našou veľriekou, Dunajom.

     V dávnych časoch nebolo teda ničím neobvyklým v našej  „Zlatej záhrade“ počuť klepot mlynského kolesa, alebo zazrieť obrovské koleso ako sa bezmocne krúti poháňané obrovskou masou vody. Mlyny tu boli skutočne na každom kroku, v takmer každej dedine a meste. Používali sa predovšetkým na mletie obilovín, ale aj na poháňanie píly, v neskoršom období u zámožnejších rodín aj na výrobu elektrickej energie. V druhej polovici 19. storočia mlelo ešte vyše sto mlynov v 21 lokalitách tohto regiónu. Mlyny sa nachádzali aj v takých oblastiach, ktoré sú dnes značne vzdialené od vodných tokov. Do dnešného obdobia sa zachovalo z týchto skvostov už iba päť mlynov, ktoré slúžia v súčasnosti ako technické pamiatky a sú verejnosti prístupné ako pobočky jednotlivých múzeí (Jelka, Tomašíkovo, Jahodná, Dunajský Klátov, Kolárovo).

     Na Dunaji a jeho priľahlých ramenách boli rozšírené spočiatku najmä lodné, či nazývané tiež plávajúce mlyny, ktoré sa sústreďovali v tzv. mlynských prístavoch. Mali byzantský pôvod. Najstarším zobrazením takéhoto mlyna na Dunaji je rytina Bratislavy z roku 1595. Zariadenie potrebné k zomletiu obilnín je postavené na dvojici lodí, ktoré boli zakotvené priamo na vodnom toku a mohli tak veľmi účinne využívať energiu vody.

     Keďže lodné mlyny vytvárajúce často celé ostrovčeky na Dunaji prekážali doprave lodí, koncom 18.storočia dochádza k zákazu ich prevádzkovania, ako prekážok intenzívnej lodnej dopravy a od konca 19.storočia k postupnému prebudovaniu na kolové pobrežné mlyny.

     Veľké množstvo vodných kolových mlynov bolo vybudovaných najmä na Malom Dunaji. Kým pri lodných mlynoch sa samotný mlyn umiestňoval do prúdu rieky tak, aby účinok vody na lopatky kolesa bol optimálny, pri kolových pobrežných mlynoch bolo nutné vodu na mlynské koleso privádzať. Prúd vody na koleso usmerňovala hať z kolov a prútia povyše mlyna, od ktorej bola voda ku kolesu privádzaná dreveným žľabom.

     O živote mlynárov sa zachovalo pomerne dosť informácií. Do mlyna sa privážalo obilie na vozoch, ťahanými zväčša koňským záprahom, menej často volmi. Obilie mlynár zomlel za vopred dohodnutú peňažnú odmenu, ale niekedy aj za odmenu vo forme naturálií, čo znamenalo, že sa dohodli na časti zomletého obilia.

     V obci Sap, kde ešte koncom 19.storočia mlelo 22 lodných mlynov, bolo zvykom, že mlynári, aby si udržali hospodárov, prichádzajúcich s obilím často z veľkej diaľky, pohostili chutným rybacím paprikášom alebo inými miestnymi špecialitami z rýb. Niekedy sa totižto hospodári na zomletie museli čakať aj 2-3 dni, kým sa dostali na rad. Aby záujemcom o zomletie obilia utiekol čas čo najrýchlejšie, každý mlynár vraj vedel hrať aj na nejakom hudobnom nástroji (najmä citare, ale aj husliach, harmonike a pod.), a tak ,kým sa v mlyne mlelo, na čo dohliadali väčšinou mlynárski učni, mlynár zabával pospolitú spoločnosť svojim umením.   

     Zaujímavé je, že podľa niektorých údajov, toto staré remeslo neohrozovali vo veľkej miere ani vojny. Dokonca počas tureckej expanzie exitovali dohody o ochrane mlynov na Veľkom Dunaji, ktoré boli rešpektované na oboch znepriatelených stranách.

     Každý mlynár bol zväčša majiteľom aj menšieho hospodárstva, na ktoré počas mlynárskej sezóny dohliadala mlynárka. Samotný mlynár musel byť všestranne zručný, keďže okrem toho, že si spravidla mlyn staval na základe vyhotovených plánov sám, musel ovládať aj ďalšie remeslá, ktoré v zimných časoch zabezpečovali obživu pre neho i jeho rodinu. Vo väčšine prípadov boli miestni mlynári aj šikovní tesári, kamenári a pod. 

     Vodné mlyny predstavovali v tomto regióne celkom výnosné remeslo, a to až do obdobia, keď nastúpila modernejšia technika tzv. suchých mlynov. Tieto boli jednak funkčné v zime i v lete, ale boli aj o dosť rýchlejšie a lacnejšie. Dá sa teda povedať, že skutočnú bodku za tradičným vodným mlynárstvom ako výnosným remeslom dali modernejšie stroje.

     Na Žitnom ostrove sa zachovalo veľké množstvo týchto tzv. suchých mlynov. V každom meste, ale aj v mnohých obciach sa dodnes stretávame s budovami, ktoré v minulosti slúžili ako takéto moderné mlyny (Baka, Dunajská Streda, Kolárovo, Šamorín, Orechová Potôň a pod.). Žiaľ veľká časť týchto technických pamiatok je v súčasnosti už na nepoznanie prestavaná, alebo naopak už roky chátrajú, pritom aj tieto mladšie technické pamiatky majú nepochybne svoju kultúrno-historickú hodnotu, ktorú by bolo vhodné zachovať pre budúce generácie.   

Copyright Štefan Bohuš